Na poslednú chvíľu

Autor: Katka Želinská | 31.12.2018 o 19:45 | Karma článku: 1,50 | Prečítané:  525x

Vychovávali ma k tomu, aby som si nikdy nič nenechávala na poslednú chvíľu. Prihlás sa už na druhej hodine, aby si mala zvyšok školského roka pokoj, buď na stanici desať minút pred odchodom vlaku,

vráť knihy do knižnice týždeň pred dátumom v preukaze – nekupuj sardelové očká na Silvestra (predal sa už aj regál, kde ich mali). A vždy som sa nejakým nedopatrením ocitla v tej istej situácii: Dobrý deň – viažete diplomové práce aj na počkanie? Keď dám mrazený chlieb na radiátor, môžem ho do piatich minút raňajkovať? Áno, o chvíľu som tam – choď kľudne dnu, aj kávu si daj, aj nákupy vybav. (A vôbec nepíšem tento blog teraz, aby som to stihla ešte v tomto roku). Asi som nebola indigové dieťa.

Rok 2018 ma zasa ničím neohúril. (Chápete, keď vidíte naživo spievať Renée Fleming a potom sa dotkne vašej ruky, keď vám podáva podpísaný bulletin, už vás len tak niečo neohúri). Zasa som robila veci, ktoré som nikdy v živote robiť nechcela - ako účinkovanie v Súdnej sieni, vodenie bábky alebo randenie cez Tinder. Na tretí pokus som sa nenaučila po nemecky, nekúpila si auto ani nevydala knihu. Dva dni som mala frajera, ale potom mi povedal, že si raz kúpi Daciu Logan a bolo po láske. Niežeby som bola zlatokopka – môj prvý frajer mal embéčku – ale predstavila som si, ako ho v roku 2048 privediem domov a otec to so svojou láskou k japonským (a kvalitným) autám nerozdýcha. Potom som si odhryzla zo surovej mrkvy a prekonala alergický záchvat priamo na javisku, plakala pred posledným otvoreným kvetinárstvom v Brooklyne, že predsa nemôžem na Broadway priniesť slamienky a nechtiac oponovala imigračnému úradníkovi na letisku („Katarína, you will go to additional control.“ „No.“ „You will.“ „Ahá – I thought it's a question!“). V Berlíne som pochopila, že klobása s hranolkami by mala byť iba vďačným slovným spojením na šarády, nie riadkom v jedálnom lístku, a v októbri som si kupovala svadobné šaty (aj som sa už päťkrát divadelne vydala). Takže ma už asi ani ohurovať netreba.

V časoch, keď som bola zamilovaná do Tarabasa a ostrihaná na Fantaghiro, vnímala som čas a Vianoce ako niečo, čo tu vždy bolo, je a bude. Teraz, keď sledujem, ako sesterniciam rastú brušká a všetky kamarátky ma zbožňujú, lebo im môžem na svadbe robiť ako jedna z mála nezadaných hlavnú družičku, ma to začína štvať. (Čas, nie Vianoce). Že v mojom živote idú veci nejakým iným smerom, ako v živote ostatných ľudí. Že ja „na poslednú chvíľu“ asi aj umriem. Ale to je vlastne fajn, lebo to tým pádom nebude tak skoro.

Je to vždy o chvíľach. Blog, rok, obdobie aj život. O takých, počas ktorých pijete mojito za dvadsať eur pod polozapadnutým kodanským slnkom a kúpil vám ho niekto, koho ste síce včera osobne nepoznali, ale práve ste mu dve hodiny hovorili veci, o ktorých nevie ani vaša mama. A o takých, počas ktorých rozplačete niekoho na jeho narodeniny na dvadsaťštyri hodín, a nie je to pre nič smutné. Alebo o tých, keď verejne pripíjate na zdravie svojho šéfa a skomolíte jeho meno. Alebo o tých, keď si z bieleho vína robíte šampanské v Sodastreame a popritom sa váľate pod gaučom od smiechu (doslova). A aj o tých, keď vám povedia, že si vás bohužiaľ nevybrali, neobľúbili, nezapamätali, nevezmú. Ale vždy je to len chvíľa. Niekedy kratšia, niekedy dlhšia – inak by bolo všetko bezcenné, alebo na nevydržanie.

Keď som prestala po dvadsiatich rokoch chodiť do školy, čakala som, že ma to zabije – ako keď si ťažký narkoman ráno nepichne heroín. Lebo keď niečo robíte dlho preto, že to milujete, život bez toho vám príde nezlučiteľný sám so sebou. A potom som zistila, že vlastne nemám čas zomrieť. Že sa deje toľko iných, milovaniahodných vecí, ktoré som si možno nevysnívala, ani neplánovala a ktoré sa také nezdajú na prvý pohľad, ale dejú sa. Hoci aj na poslednú chvíľu. Hoci aj v roku s deviatkou na konci.

„Ať se vám daří!“ Povedala mne a Kubovi Zlata Adamovská niekedy na sklonku minulého roka (tesne po tom, čo som ja povedala, že ma odtiaľ vezmú rovno na Kramáre, lebo na mňa prehovorila česká Meryl Streep). Tak teraz rozmýšľam, či sa mi darilo a čo to vôbec znamená. Byť šťastný? Zdravý? Bohatý? Alebo všetko dokopy? Neviem. A asi ani nechcem - aby som sa nemohla ľutovať alebo preceňovať. Nevynašla som liek na rakovinu, nenašla si frajera, ani nezobrala psa z útulku. Tak som si dnes aspoň odlakovala nechty, nech začnem Nový rok s čistým štítom. A možno pôjdem na poslednú chvíľu na nejaký silvestrovský žúr. (A možno nie, lebo lenivá som každý rok rovnako). Koniec koncov, najlepšie veci v živote sa dejú na poslednú chvíľu. (Ale s otváraním šampanského to radšej neriskujte – to zlatko drží dosť pevne na to, aby ste ho stiahli počas odpočítavania).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prečo je dôležitý Ústavný súd?

Dzurinda: Fico ma nevyrušuje, jeho kandidatúra na Ústavný súd áno

Prečo mu prekáža Ficova kandidatúra.

KULTÚRA

Zomrela princezná so zlatou hviezdou Marie Kyselková

Dostala niekoľko filmových rolí krátko po sebe a potom ponuky utíchli.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Má Mayová aj plán C?

Britská premiérka chce dotlačiť parlament k dohode.


Už ste čítali?