reklama

Život po momentoch

Dedo zvykol hovoriť „Teľo roki po vojne - a taka žima!“ Našťastie už skončila. (A prišlo rovno leto, lebo matka príroda neprokrastinuje).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Síce som si to nevedela predstaviť – že sa raz môže aj otepliť, že odpremiérujem, že zasa budem o krok bližšie k zreteľnému koncu a matnému začiatku - že sa krásne veci dejú tak rýchlo, až mi z nich ostane niekde hlboko len páperový, hrejivý pocit, roztrhané pančuchy a titulná fotka na fejsbuk. Sú momenty, keď si neviete (ani nechcete) predstaviť, že aj po nich ešte niečo príde. Keď máte pocit, že ste prežili všetky emócie sveta naraz a už žiadne nepotrebujete, lebo každá ďalšia bude menšia, slabšia, nepodstatná. Ani ja som si to nevedela predstaviť. Ako budem žiť potom – teda vlastne teraz. A nevedela som si to predstaviť už toľkokrát, že vlastne stále žijem a ďalej čakám na tie momenty.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď veci a ľudia zo dňa na deň skončia, nie z princípov krutej vyššej moci, len tak, obyčajne a prirodzene, máme tendenciu vyčítať spomienkam, že nás klamú a sú rozostrené, lebo sa už nedokážu dotýkať tak, ako oni - trvácne a zvnútra. Ja napríklad doteraz neviem urobiť mlynské kolo ani nechať niečo alebo niekoho len tak odísť. Učila som sa to dlhšie, ako durové stupnice s krížikmi a béčkami, ale stále s tým mám problém – posunúť sa. Za veci a ľudí, ktorí to tiež potrebujú.

Občas mám pocit, že aj anjeli odlietajú do teplých krajín. Jeden mi takto uletel začiatkom decembra, už asi definitívne - ako balón každému tretiemu decku na jarmoku - a tak som si trilióntykrát opakovala, že ľudí si nemôžeme viazať šnúrkami o ruky ako tie balóny. Štípalo to viac ako zranená detská márnomyseľnosť, to áno, ale našťastie priletel ďalší, respektíve tu už veľmi dlho poletoval, lebo ja mám asi najvyššiu spotrebu anjelov na jeden život štvorcový, až sa hanbím. (Ale aj teším, lebo mi ešte nikdy nikto nepovedal, že chce, aby som zostala navždy súčasťou jeho života).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stretla som spolužiačku z gymnázia a ani som ju nespoznala, lebo mala okuliare a dve deti. „Do tridsiatky by som chcela ďalšie tri. A ty?“ Pred desiatimi rokmi sme spolu vyhrávali pingpongové turnaje a matematické olympiády (to druhé len ona). „Ja by som chcela, aby už konečne bola jar.“ A aby som mohla ľuďom organizovať narodeninové oslavy, zabúdať si u nich zubné kefky a zažívať s nimi také veci, popri ktorých sú Pucciniho orchestrálne finále len Kohútik jarabý. Aby sa objatia dali dávať do rámčekov ako fotky a aby prišiel ďalší moment, po ktorom chvíľu nebudem vedieť žiť. „A čo ťa inak baví?“ „Baví ma robiť druhým radosť,“ povedalo minulý rok jedno malé dievčatko na prijímačkách na zušku a ja som povedala, že ju berieme, aj keď nevie básničku, lebo mám vlastne rada klišé. Klišé a svoj život, aj keď sa posúva proti mojej vôli. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj ročníkový vedúci na výške zasa povedal, že veci treba najprv očistiť od emócií a pozrieť sa na nich triezvo, až potom môžu byť dobré. Aj keď sme ho so spolužiakmi volali Pán Božský, nesúhlasím. Všetko je o emóciách. Filmy, rozhovory o tretej ráno na balkóne aj my. Z nich totiž vznikajú tie najkrajšie a najkratšie veci – tie momenty, za ktoré sa nechceme posunúť.

Včera som mala upratať a dať prať, ale namiesto toho som len napísala blog, lebo vôbec nie som praktická žena, čo sa posúva, aj keď viem, že neposúvať sa je ako fajčiť žiletku namiesto cigarety - absurdné a nebezpečné. (A celkom reálne, ako som sa dozvedela na svojom poslednom, vôbec nie alternatívnom predstavení). Včera išiel Kubo zasa na polroka preč a ja som mu povedala, nech nespadne, lebo my si vždy pri rozlúčkach nehovoríme tie rozplakávajúce frázy, len „Nespadni niekam!“ Ono sa to niekedy naraz nedá, držať rovnováhu aj posunúť sa v živote ďalej, ale treba pozerať pod nohy. Tie cesty, ktorými idú, totiž stoja za zapamätanie rovnako, ako momenty, počas ktorých nimi ideme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(Mojim šiestim hercom-nehercom).

Katka Želinská

Katka Želinská

Bloger 
  • Počet článkov:  45
  •  | 
  • Páči sa:  38x

Hľadám a objavujem svoje podoby. Najviac v divadle, lebo tam to ide tak najľahšie a to som študovala. Rada sa prekvapujem, rozprávam s herečkami, počúvam operu a mám psa, ktorý vlastne nie je môj. A vždy mi hovorili, že "dzecko, ti maš vecej ščesca jak rozumu!" Zoznam autorových rubrík:  prúd vedomia

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu