Sú ľudia, ktorých poznám a chcela by som, aby oni mňa nie – aby som mohla začať pekne od začiatku a buď sa im vyhnúť, alebo ich nestratiť. V podstate sú len dva druhy ľudí. Tí, ktorí stratili vás a tí, ktorých ste stratili vy.
Sú dni bez smajlíkov. Dni, ako tento, keď sa všetko zdá byť nikdy nekončiacou jeseňou bez babieho leta. Keď mi nevonia jazmín, nerozplače ma Callasová a neviem po francúzsky. Keď ma rozčuľujú nielen premočené konversky, ale aj všetci zamilovaní, zadaní, zasnúbení, zahojení, zašťastnení – čo vždy vedia, čo povedať alebo urobiť a nikdy to nevyznie trápne. Keď mám pocit, že vyjdem z domu a prejde ma autobus, ale neumriem, ani sa mi nič nestane, mne nie - len ďalším dvadsiatim ľuďom, čo sú v tom autobuse a budú ma za to do smrti nenávidieť. Keď mi vadí samota, ale nechcem ju vymeniť len tak za hocičo. Neviem, ako vznikajú nároky na druhých - možno ako svetové vojny, básne dadaistov alebo obchodné centrá vo veľkých mestách – ale sú rovnako nezmyselné. A zbytočné. Dnes si už nemôžete nárokovať ani vrátenie preplatku za plyn. Teda, môžete. Akurát že o mesiac príde faktúra s nedoplatkom.
Niekedy mi chýba to, čo už nie je a niekedy aj to, čo nikdy nebolo. Niekedy som taká Sibyla – vidím konce na začiatkoch a nerada sa objímam. A niekedy som len realista. Jednoducho nemám na ďalšie začiatky chuť. A pritom by som iba chcela začínať z rovnakej štartovacej čiary, ako tí druhí – alebo skôr, aby z nej oni štartovali so mnou. Lenže porovnávať city je ako dávať Slávikov. Môžete sa rozkrájať, aj tak to vždy dostane Meky alebo Karel Gott. Chcela by som si stanoviť hranice - teraz budem ľúbiť len potiaľto a potiaľto, prešľap, červená karta. Chcela by som si omylom nevymazať všetky pekné esemesky a veriť, že raz mi ich niekto naozaj poslal. Chcela by som, aby ma ľudia radšej odmietli predtým, než s nimi začnem súhlasiť. Chcela by som si raz toto prečítať, dať deti spať a povedať si – bože, aká si bola mladá, taká si bola sprostá!
Chcela by som sa vrátiť do obdobia, keď som si nevedela navariť ani paradajkovú polievku, ale presne som vedela, čo od života chcem. Keď mi ľudia hovorili, že sa podobám na Audrey Hepburn, že sa nestratím a moje zlato. Nie, nežiť ho ešte raz, len žiť ďalej s vedomím, že aj keď sa milióntri iných vecí zmenilo a stále mení, tieto platia. Títo ostávajú.
Zvláštne, že väčšinu z nás doma učili, ako byť k sebe slušní, úctiví a dobrí – a ono to nejak nevychádza. Na oboch stranách. Že mi je viac ľúto opusteného šteniatka, ako bezdomovca. Skúsenosti nepustia. (A niekedy toľkým veciam bránia!) Pred rokom - čo mi dnes príde ako za čias dávnych bohov, hrdinných náčelníkov a kráľov - sme si s Petrom na druhom balkóne povedali, že každý nás má v živote niečo naučiť. A on ešte povedal, že to je veľmi pekná myšlienka, akurát, že už vychodil aj univerzitu tretieho veku a chcel by vedieť, kedy teda konečne bude vedieť žiť. Povedala som, že neviem. Ani jedno, ani druhé a nič poriadne.
Rada si o sebe nahováram. Že už som lepšia herečka, že som pribrala, že už viem byť aj drzá, keď chcem. A potom si ešte strašne rada nahováram, aká som skromná. Že mne vlastne nič netreba, mňa treba len ľúbiť. Ja sa nechám. Sľubujem.
