Aj keď mi už jeseň toľkokrát ukázala, že nechať veci odísť môže byť aj krásne a ja som sa stále nepoučila, zima nič nové nepriniesla. Na(ne)šťastie. „Musíš sa niekam posunúť,“ povedal mi Pán s veľkým P ešte niekedy začiatkom leta. Bolo to jedinýkrát, čo ma niekto v Bratiske prišiel čakať na vlakovú stanicu. A tisícmilióndruhý, čo som si myslela, že toto už musí byť z lásky. Nebolo, on sa posunul a ja nie. Klasika ako od Tolstoja.
Ešteže je tu jar, to sa už aspoň dá nadýchnuť a nedostať zápal pľúc, len alergiu na brezu a falošný pocit nového začiatku. Nie, nie som z kategórie ľudí, čo žijú podľa oxymoronu „nič by som na svojom živote nemenila“, lebo je jeden jediný okamih, keď som v hlúpo narcistickom opojení zranila človeka tým, čo som napísala, a to zranenie sa (mi) nikdy nezocelí (a tak mi treba!) – ale nové začiatky nenávidím rovnako, ako staré konce. Ako seba, keď som presne taká, aká nechcem byť a potom ma to vyčerpáva. Lebo asi žijeme v dobe permanentného strachu a možno tá doba trvá už viac dôb, a ani sme si to nevšimli. Trasieme sa o miesto, na ktoré vraj čaká desať ďalších ľudí a ktoré vlastne nenávidíme, o vzťahy, lebo „láska nás prežije iba v prípade, že tak nazveme korytnačku“ (spoiling Zadné izby), o seba, keď si nie sme istí, či sa nám niekedy naozaj podarí byť šťastnými, a čo to vlastne znamená. To strašne vyčerpáva.
Nepíšem o divadle len na Svetový deň divadla, lebo som ho vyštudovala a vlastne mu vôbec nerozumiem. Viem len, že vždy pre mňa bolo ako Páni s veľkým P – naozaj som ich ľúbila, oni mňa nikdy, a ak áno, tak len na obdobie. Zvykla som si. Láska je vlastne tiež len permanentný strach, nezáleží v akej fáze. Zvykla som si. Že mi sny odjakživa prerastali cez hlavu, pretože sú také veľké, že sa nezmestia do priemerného života priemerne talentovaného človeka. Niekedy mám pocit, že tak vlastne žijem proti sebe – ale zvykla som si. Aj keď zmieriť sa s niečím mi nikdy nešlo, hneď po držanom d². A tak mám niekedy chuť udusiť všetkých tých pozitívnych úspešných ľudí ich motivačnými citátmi z motivačných diárov, ale vlastne v nich podvedome verím. Dúfam. A nič sa s tým nedá robiť, lebo podvedomie je sviňa. Uchráni vás od depresií, aj keď nechcete.
Nepíšem o divadle len na Svetový deň divadla, ale o hereckom talente toho asi tiež veľa neviem. Meralo mi ho niekoľko režisérov a všetci zrejme dospeli k veľmi nízkym číslam, pretože sa to hanbili povedať nahlas. Keď som naposledy spievala v miestnosti bez okien ľudovku – lebo to je najkóšer spôsob, ako niekoho zastaviť po dvadsiatich sekundách bez výčitiek svedomia, dvojveršia s rovnakou melódiou – jeden dokonca vyzeral, že mu ubližujem. Potom mi nadiktoval dvanásť okolností jednej situácie, nestihla som si ich zapísať a zahrala som len jedenásť, tak bol môj neúspech oficiálny. Zvykla som si a na nikoho sa nehnevám, už ani na seba. Chcem sa len poďakovať jednej herečke, s najkrajším ženským hlasom na Slovensku, ktorá tam vlastne asi ani nemusela byť, a aj tak sa na mňa celý čas usmievala, vôbec nie z takého toho prvoplánového súcitu, že chúďatenko, aj tak nikdy nebudeš robiť to, čo ja, ale skôr absolútneho pochopenia, že ja viem, čo je to bezvýznamne sa v nedeľu ráno strápňovať. Herci jednoducho cítia, je to ich práca – a režiséri rozmýšľajú, mračia sa a nemajú čas, pretože na ich miesta konkurzy nie sú. Asi preto som sa aj proti prírode vždy stotožňovala skôr s tým prvým. A preto asi budem žiť proti sebe, až kým neumriem.
O pokore v umení som sa napočúvala viac, ako Mandolíny na Rádiu Expres, ale nikdy som sa tam s ňou nestretla. V reálnom živote totiž zatvára dvere a zamyká za sebou, a umenie má byť odrazom reálneho života, nie? Preto sa objekty v zrkadle zdajú bližšie, než v skutočnosti sú. Preto sa tak často naťahujeme do prázdna – a nikdy s tým neprestávame.
