O citoch sa vraj najlepšie nehovorí vôbec, radšej sa o nich píše. Od čias Tatiany Larinovej sme sa síce posunuli a dnes už nemusíme po ňani posielať listy k susedom - stačia esemesky a správy, čo tak protivne húkajú, aj keď sa len niekto omylom oprie o klávesnicu. Tak to vyzerá všetko vznešene, ako ľúbostná literatúra, aj keď sa len niekto omylom oprie o klávesnicu. Tak je to jednoduchšie. Vytvoriť si falošnú identitu s obrázkom ako z veľkej knihy o šťastných a krásnych ľuďoch a každý deň k nemu pridať nejakú vzletnú myšlienku zdôrazňujúcu čaro momentálne prežívanej chvíle. Nepoznať podtexty, vnútro ani súvislosti cudzích ľudí a postupne ani tie svoje. Nerozprávať sa z očí do očí, ani o citoch, ani o ničom. To je fenomén, to nie je naša vina. A to sú city. Sprostredkované, virtuálne, vykastrované.
O citoch sa niekedy nehovorí len preto, lebo sa považujú za samozrejmosť, ako hračka v Kindervajci alebo keksík ku káve. Lenže za to sa vedia vypomstiť – sú totiž prudko kontaktné a keď niekde niečo nie je, ako má byť, nezasvietia ani žiarovky na stromčeku. A všetko nevypovedané raz môže byť a bude (verte mi) použité proti vám. Aj keď city nie sú na počkanie a neohroziteľné. Majú svoje achillove päty rovnako, ako my, lebo sú ako my. Bolia častejšie než hrdlo, to je fakt. Ale bolesť je koniec koncov len indikátorom života.
Nie, nie som za Medzinárodné dni náhodných bozkov ani charizmatické spoločenstvá, kde sa všetci držia za ruky, aj keď sa nepoznajú – lebo toto sú city vynútené, zbytočné a prázdne. Nemusia sa nutne prejavovať vo vetách „ľúbim ťa“ alebo v objatiach. Na citoch je krásne to, že aj keď nemáte radi fyzický kontakt ako Siba, nie ste o nich ukrátení. City sú práve to ostatné – pohľad, úsmev, dobre mienená rada, čokoládka pod vankúšom (aj keď sa roztopila). Celoživotné hľadanie a nachádzanie spôsobov, ako a na koho. Stačí sa ich len prestať hanbiť.
