Zasa vonia vzduch a všetko sa zdá jednoduchšie, ako môže len dva dni pred premiérou a mesiac od podpísania prvej pracovnej zmluvy. Teraz máme takého dirigenta, čo hovorí všetkým jazykmi, ktorými ja nie, ale to vôbec nevadí, lebo keď sa s ním stretnete, máte pocit, ako keby ste sa stretli s dobrom. Minule sa ma pred skúšobným javiskom pýtal, či ten slovenský nápis Po odchode zatvárajte dvere a zhasínajte svetlo správne preložil do nemčiny. Už dlho som taký pocit nemala - že žijem z radosti zo stretávania. Že ešte sú takí ľudia a vždy sa z ničoho nič v tom najhoršom odniekiaľ vynoria, len tak, aby sme si to uvedomili. Tak som povedala „Ja“. Lebo to jediné okrem „Bitte“ a „Guten Abend“ viem. Aby bol rád. Aby aj druhí mali radosť zo stretávania.
V marci ešte vzduch nevoňal, a tak som nestretávala, skôr strácala. Najprv dozvuky detstva, ktoré definitívne zanikli v zavretom včelíne a nepokosenej záhrade. Ešte stále tak celkom nechápem, že po dvoch telefonátoch a jednom infarkte už človek nepríde. Ešte stále si myslím, že len išiel zavrieť sliepky a vráti sa sadnúť si k mäsovej polievke za vrch stola, ako vždy. A donekonečna mi niekto bude hovoriť „Keď niečo potrebuješ, príď za dedom...“ Ale človek musí vyrásť, aj keď to niekedy tak strašne dlho trvá a bolí. Lebo straty sú vykúpené stretnutiami. Keď sa ich začnete najviac báť, pošlú za seba náhradu. Chvíľu si na ňu síce musíte zvykať, ale obvykle stojí za to.
Potom som na chvíľu stratila vieru, že tá toľko preceňovaná mrcha, čo je všade tam, kde ju niekto nechce a hovorí si láska, existuje. Hory neprenáša, to je fakt a len taká frázička, ktorou si „beznádejne zamilovaní“ na chvíľu pofúkajú rany, keď sa to už nedá vydržať. Láska má rovnaké fyzické a psychické obmedzenia ako ľudia. Chvíľu sa s nimi dá fungovať a potom si to odskáčete na tri životy dopredu. Ale nedá sa tomu predísť (že každých desať sekúnd kontrolujete, či je online, aj keď mu radšej nič nenapíšete a z každého jeho úsmevu vás zalieva Golfský prúd). Ľuďom sa vo všeobecnosti tak celkom nedá predísť. Niekedy je to na škodu a niekedy na voľné víkendy a neprerušovaný spánok.
A nakoniec som celkom nečakane pred skúšobným javiskom stretla dobro. Lebo na málo miest v tomto svete som sa doteraz vpasovala a napriek všetkým fyzickým a psychickým obmedzeniam mám pocit, že teraz aspoň trochu áno, aj keď sa tam spieva. Nie navždy, len teraz. A to je dôležité, lebo stretnutie je moment. Niektoré by som chcela vrátiť späť a prežiť ešte raz, skôr, než z nich budú straty. Ale to by som vlastne už prišla o tie, ktoré ma ešte čakajú a na ktoré sa napriek všetkému teším.
