...a rána tu budú tiché?

Autor: Katka Želinská | 14.1.2016 o 23:52 | (upravené 15.1.2016 o 0:44) Karma článku: 5,09 | Prečítané:  702x

Zomrel Rickman, píšu o tom topky.sk aj hovoria na TA3-ke. Minulý rok som s ním na herectve tancovala valčík, keď sme si mali predstavovať, že tancujeme so svojím vysnívaným, krásnym a charizmatickým mužom.

Teraz robím tie trápne moderné veci, že zdieľam s miliónmi ďalších fanušíkov fotky a svoje rozčarovanie, lebo mám pocit, že to bol človek, ktorý ako jeden z nie veľkého počtu ľudí, stojí za zmienku na mojom fejsbukovom profile a nielen tam. Že si to on a to, čím pohol ľudí v tomto svete, zaslúžia. Zomrel Bowie, Srholec, Chudík, Pišťanek a desiatky ďalších - zubatá kosí posledné tri roky naširoko. Vždy mám pocit, že tieto negatívne masové emócie sa ma dotýkajú, hoci nie som vdova nikoho z nich a neboli to ľudia, ktorí mi osobne prišli povedať: „Pozri, aj takto sa dá byť veľkým.“ Mám jeden veľmi konkrétny pocit: odchádzajú jeden po druhom, ľudia, ktorí stoja za zmienku na fejsbukových profiloch a nielen tam, a kto tu ostáva namiesto nich?

Vždy, keď niečo píšem, podvedome cítim, že to nikdy nebude Anna Karenina ani Starec a more. Ale píšem, lebo písať, komponovať, spievať, hrať, maľovať a túžiť byť veľkým sa musí – aj keď to trochu deprimuje, v studené januárové rána, že naše meno si Google mýli s majiteľmi zubných ambulancií a triednymi učiteľmi na základných školách. Podvedome cítim, že neviem, čo s tým. Čakať, že to raz príde samé? Že čas zmení všednosť na zlaté svetlo reflektoru – and the Emmy goes to...? (Čakali aj tí ľudia z prvého odseku?) Prečo potom nikto z tých, ktorí sa ceria z najsledovanejších tituliek a obrazoviek, nemusel urobiť viac, ako vyhrať deväťdesiatupiatu sériu talentovej show, do ktorej sa môžete dostať, len ak vám zomrel aspoň škrečok, alebo zahrať si v exotickom seriáli, z ktorého sa prvých desať sekúnd prvej časti natáčalo až na Mesiaci, takže neostalo na dobrého scenáristu?

Mám pocit, že som z generácie, ktorá preľudnila svet. Všade, kam chcem ísť, už predo mnou prišlo desať iných ľudí a po mne príde ďalších dvadsať, ktorých o chvíľu nahradí tridsať, a možno sa tam nakoniec predsa len dostanem - ale vlastne radšej nie, lebo o týždeň už nikto nebude vedieť, kto som a čo som tam robila. A pritom nikde nie je nikto. Nikto, kto by pohýnal. A pritom mám pocit, že nie sme stratená generácia. Že nie som zúfalá len za seba.

Hodnoty sa mi pred očami menia ako aprílové počasie a neviem, čo s tým. Už vlastne ani neviem, čo chcem robiť, lebo neviem, či to viem robiť tak, aby som sa za seba potom nemusela hanbiť. (Áno, vždy som mala nízke sebavedomie, ale aj narcistické sklony – čiže je to jedna jedna). Viem však jedno. Nech to bude čokoľvek, chcem to robiť poctivo a plnohodnotne. A nechať čas, nech si s tým on neskôr urobí, čo chce, lebo to je jediná šanca stať sa legendou. Alebo aspoň inšpirovať niekoho natoľko, že sa ňou stane on.

Asi nikdy nebudem Steinbeck, Meryl Streep ani Tarantino. Určite nemôžeme byť všetci Steinbeck, Meryl Streep a Tarantino – lebo by neexistovali. Legendy akéhokoľvek druhu. Ich fotky, knihy, filmy, výroky a naše túžby vyrovnať sa im. A tie sú asi dôležitejšie, než fakt, že sme sa nimi nestali.

Zomrel Rickman, tak s Kubom držíme smútok. Zomrel Rickman – lebo nikto a nič nie je navždy, ani legendy. A už len tak, sama pre seba, sa pýtam: bude sa niekto o tridsať rokov pýtať to isté, čo ja?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?