#je serais toujours parisienne

Autor: Katka Želinská | 15.11.2015 o 17:49 | Karma článku: 3,62 | Prečítané:  477x

Jeseň je vždy prudko existencialistické obdobie. Určite aj Sartre písal Muchy a hrabal lístie na striedačku. Životy sa vždy v jeseni začnú zvláštne nakláňať na jednu stranu a my to cítime intenzívnejšie, ako v iné obdobia roka.

Neviem prečo. Zvláštne, že vždy až v jeseni prídu tie momenty, keď konečne pochopíme, že veci nefungujú tak, ako sa už x-y-z dní, mesiacov a rokov klameme. (Zvláštne, že vždy až v jeseni to vieme vyplakať nahlas). Neviem prečo. V poslednom čase už neviem nič, ani veci, ktoré som kedysi vedela. Napríklad povedať si, že sa nemám až tak zle, keď sa okolo mňa deje to, čo sa deje. Napríklad nadchýnať sa.

Neviem, čo si mám o veciach okolo seba myslieť a prečo zrazu nefungujú, keď doteraz fungovali. Už ma len každý deň svrbia a bolia viac a viac. Už ma len každý deň prevalcovávajú milióny statusov, článkov, správ, komentárov, odkazov, fotiek,... ktoré mi vnucujú, čo si mám myslieť. Každý je odhodlaný za svoju „pravdu“ položiť život (prípadne prudko radikálny komentár, zmazaný administrátorom za porušenie pravidiel). Alebo ešte lepšie – položiť život niekoho druhého, lebo to je jednoduchšie, rozhodovať o veciach, ktoré nám nepatria a netýkajú sa nás. A pritom je z pravdy už tak dlho iba najlepšie predajný artikel všetkých čias a je vždy tam, kde za ňu práve lepšie platia. (A pritom to tak dlho nikto nepostrehol?)

Bolí ma, keď veci idú proti svojej prirodzenosti, a preto ma momentálne najviac bolí Paríž, asi ako každého, lebo je prirodzené, že Paríž je mesto lásky, nie zákazu vychádzania. Nepotrebujem si kvôli tomu meniť profilovú fotku na trikolóru a nepotrebujem odsudzovať tých, ktorí to potrebujú, lebo tak isto viem, že nepotrebujem futbal a špenátový prívarok, čo ešte neznamená, že by nemali existovať. Nepotrebujem dávať silou-mocou najavo svoj názor, lebo už ani neviem, ktorý je vlastne ten môj. Ale ešte stále potrebujem dávať najavo svoje pocity. A tiež začať cítiť, že okrem všetkých týchto vecí sa potrebujeme aj navzájom.

Včera som po druhej premiére napísala Jane z Arku esemesku. Že všetky veci, ktoré mne (neviem prečo) na javisku nefungujú, jej (neviem prečo) fungujú. A stále ma nadchýnajú (okej, aj ja v prvom odseku možno tak trochu s pravdou manipulujem). A možno je práve toto to, čo ma/nás na divadle nadchýna – nepoznať na všetky otázky jednoznačné odpovede. A paradoxne sa tým netrápiť. A možno tak má byť naozaj všetko a Shakespeare mal s tým svetom-javiskom pravdu. Možno nemusíme vždy vedieť prečo, možno je to len ľudský zlozvyk krvopotne hľadať vinníka a skryť sa tak za jeho neurčitú identitu. Včera, respektíve skoro až dnes, mi Jana z Arku odpísala. Nechala som tam dušu. A to asi stačí, lebo veci (a ľudia) s dušou ešte môžu nadchýnať a fungovať, aj keď tak celkom nevieme prečo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?