„Nie sme všetci zlí ľudia"

Autor: Katka Želinská | 29.8.2015 o 3:02 | Karma článku: 4,82 | Prečítané:  870x

V krajine bez komplexov mi občas býva úzko. Už nie tak často, ako doteraz, lebo aj starého psa naučíte nové kúsky, akurát to trochu bolí, asi ako ľudia a veci odrezané oceánom.

Soboty tu bývajú naozaj ťažké. Počas jednej som sa naučila, že plakať v zábavnom parku nemusí byť až také absurdné, ako sa na prvý pohľad zdá a že to vôbec nemusí byť kvôli tým hlúpym nevychovaným sebestredným ľuďom, ktorých stále bude všade veľa. Tým už len nadávam v rodnej reči kombinovanej s dialektom, aby ma za to nemohli vyhodiť, keď si prídu osemnásti kúpiť dvadsať Sprajtov, desať z nich nakoniec nechcú, lebo stoja štyri doláre päť centov, tri chcú zaplatiť osobitne, jeden vymeniť za ružového plyšového macka a jeden vrátiť, lebo im spadol na zem a má ohnutý vrchnáčik. Rozplakal ma až manželský pár päťdesiatnikov, ktorý trpezlivo čakal v rade za nimi, kým ZOO nakúpi a starší pán mi potom takým tým tichým, múdrym hlasom povedal: „Nie sme všetci zlí ľudia. Vďaka, že si prišla do Ameriky." (Určite nebol miestny). Soboty už našťastie nie sú až také ťažké - skončili prázdniny, ako raz skončí všetko, aj taký nepodarený work&travel, len sa to hrá na vesmír.

V krajine bez komplexov, kde ešte fičia ľadvinky a zvonové nohavice, si môžete dať každý deň na obed hamburger s hranolkami, aj keď máte tristodva kíl. Môžete si v autobuse nahlas púšťať hudbu, ziapať na svojich kamarátov na druhom konci bistra, aj keď vedľa vás sedia iní ľudia, dostať naspäť peniaze za svietiaci meč, ktorý ste otrieskali o zem a odrazu nesvieti, vynadať komu chcete a za čo chcete - a nikto vám nič nemôže povedať, lebo je rasista, homofób, cudzinec - prípadne všetko dokopy. Nielen v krajine bez komplexov. Sloboda názoru, slova, činu,... Sloboda oslobodzujúca najhoršie ľudské vlastnosti.

Aj po dvoch mesiacoch zabíjania pavúkov a vyrovnávania tričiek na zaprášených policiach verím na zázraky. Také, čo sa dejú presne vtedy, keď na nich už prestávate veriť. Keď vás príde objať a pozdraviť malé americké dievčatko, len tak, lebo vás už videlo v inom obchode, tesne po tom, čo si vás nejaká ženská, na ktorej tvár zabudnete, už keď na ňu pozeráte, chcela pridať na zoznam ľudí, na ktorých sa dnes pôjde sťažovať, lebo nemá na izbe wifi. A chcem sa rozprávať s ľuďmi, aj keď sú otravní, neempatickí, kariéristi a Kubo by o nich povedal „Sedláci!", lebo neverím, že sú v prevahe. Nemôžu byť. Inak by sa nediali tie zázraky. Inak by som na obede nepovedala sivovlasej tetuške z práčovne, že vyzerá ako z Magickej posadnutosti a ona by sa nezasmiala a tak krásne mi nepovedala „Oh, sweetie, thank you!" Inak by som sa nesmiala s poľskou spolubývajúcou na tom, ako mi supervízor našiel na pokladni poviedku v slovenčine a keď ju päť minút prekladal zo strany na stranu, položil ju naspäť a bez slova odišiel, aby nevyzeral, že mi dáva pokarhanie za niečo, čomu nerozumie.

Včera ma môj nový černošský kamarát (aby som dokázala, že nie som rasistka a homofóbka, len cudzinka) zobral cez obednú pauzu na pláž, lebo tam vraj človek najľahšie nájde pokoj. Dnes som si tam bola dať kávu, lebo je to naozaj pravda. Chvíľu byť neviditeľný, sedieť na horúcom piesku a počúvať iba vlny. A potom - či už obrazne alebo doslovne - si zasa dať nechutnú fialovú uniformu, postaviť sa doprostred preplneného obchodu so suvenírmi a odpovedať na smrteľne dôležité otázky ako: „How much is this stuff?"

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?