Vo veľkej mláke

Autor: Katka Želinská | 21.7.2015 o 23:28 | (upravené 22.7.2015 o 5:48) Karma článku: 4,24 | Prečítané:  929x

Keď sme od ľudí, ktorých milujeme, vzdialení 7340 kilometrov, strácame komplexy, zábrany aj súdnosť.

Každý deň nosievam pod pazuchou fialové taštičky s veľkými peniazmi a vkladám ich do kasy, ktorá ma milión nezmyselných funkcií, aby som mohla predávať milión nezmyselných vecí za ešte nezmyselnejšie ceny. Ale na to asi zábavné parky sú. Prinútia vás zabudnúť, že nejaký zmysel existuje. (Inak by ste nedali 150 dolárov za to, že môžete tridsať sekúnd kričať, keď sa rútite kolmo k zemi vo farebnej plastovej kabínke).

Prvý týždeň som bola náchylná veriť tomu, že peklo na zemi existuje a toto je (dobrovoľný) trest za vraždu z minulého života. A hrozne ma štvalo, že si tu namiesto jazykových schopností rozvíjam skôr fantáziu, keď si domýšľam, čo mi kto povie na základe jeho mimiky. Že neviem, či máme žabky, pomády, ventilátory, tričká s roller coaster a Advil (=Ibalgin), lebo mi to nikto nepovedal. A potom som si zvykla. Lebo je to aj tak úplne nepodstatná vec v chode vesmíru a človek si fakticky zvykne na všetko, len v rozličných časových intervaloch. Bielovlasý ujo, čo nám bol opraviť elektriku, povedal Alenke, že nemáme súdiť Ameriku podľa tohto za-siedmimi-horami-a-dolami miesta. A ja mu to neberiem a ešte stále verím, že mi tu bude aj naozaj dobre. A že to, že je tu všetko presladené, presolené, krikľavozelené a tučné je len súčasť inej národnej kultúry. (Čo nič nemení na tom, že milujem americké muzikály, seriály a herečky nad 50). Pomôže nám to tešiť sa na návrat, sviečkovú a New York (lebo keď už ten nestojí za to, tak nič na svete).

 

 

Asistenti manažéra manažérovho manažéra sa nás tu stále pýtajú, prečo nie sme happy a že chcú, aby sme boli happy. Lebo na rupsačikoch, ktoré si tu musíme kúpiť, ak nejaké chceme mať, sú nálepkyBest summer ever. Neviem, čím to je - možno som naozaj zhýčkané slovenské decko, ktoré už naozaj v dvadsiatichtroch nebavia kolotoče a stále sa nevie pretvarovať a nasilu socializovať, len si chce normálne potichu robiť svoju robotu. Možno som sa len znova ocitla niekde, kde sa neviem vpasovať, čo sa mi dosť často v živote stáva. Ale posúva to za veci, ktorých sme boli doteraz schopní.

Neviem, čím to je. Že sa v zasľúbenej zemi necítim zasľúbene. (Zatiaľ). Možno tým, že nie som človek, ktorý dá na stereotypy a má aj proti svojej vôle hrubé korene.Asi kvôli tomu mi chýbajú rozhovory v triede č. 28, francúzske filmy v alternatívnych kinách, kávy v kuchynke bez dverí, nedeľné obedy za normálnym stolom, večery vkladania vsuviek do bulletinov, akokoľvek stupídne mi niekedy prišli. (A nikdy by som si nemyslela, že to niekedy poviem, ale aj čierny chlieb). A ak to má byť jediný pocit, ktorý si odtiaľto odnesiem, tak už aspoň viem, načo to je. A že to tým pádom stálo za to.

Aj keď sa (mi) to (práve) nezdá, svet je vždy viac-menej rovnaký - teplo, prievan v preplnených autobusoch, pár milých ľudí, ktorým sa páči vaše odrazu exotické meno a pár takých, ktorí vám z vozíčka so svietiacimi aušusmi made in China ukradnú dve blikajúce chobotničie hlavy a potom vás do pol jednej do rána držia na merchandise office, lebo stethirty dollars short. A je to naozaj úplne nepodstatná vec v chode vesmíru. Vždy som chcela byť odvážna, tak som sa na to dobrovoľne dala. A vždy som sa chcela vedieť rozplakať na javisku na lusknutie prstov. Tu som sa to asi naučila. Tak si to šetrím na novú sezónu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?