Pri opone

Autor: Katka Želinská | 6.4.2015 o 20:55 | Karma článku: 2,66 | Prečítané:  521x

     V poslednej dobe som si prešla sériou niekoľkých maniodepresívnych existencialistických období, asi ako každý, kto bol aspoň raz na úrade práce. Má to zmysel? Budem niekedy robiť to, pre čo som sa tak do krvi bila - nie, nie, ja nechcem ísť nikdy študovať nič iné, len umenie? Baví ma to ešte vôbec, strácať vízie a ospravedlňovať si to slovom „raz“? (Nemala som ísť fakt radšej na to tlmočníctvo/prekladateľstvo?) A potom som si kúpila na Veľkonočnú nedeľu lístky na Kabaret (skrytá reklama).

     Valika povedala, že je to možno aj hriech, ísť takto cez sviatky do divadla, že ktovie. Popravde sa mi ani veľmi nechcelo, veď už šesť rokov sa pre mňa točí všetko len okolo neho, aj keď nie vždy do takej strany, do akej by som chcela. Keď som vyberala pol hodinu pred predstavením lístky z pokladne, začula som útržky portovky. A bolo to späť. To, kvôli čomu som sa na toto celé bláznovstvo pred šiestimi rokmi dala. Pretože som zabudla na jeden dôležitý, pre divadlo nenahraditeľný fakt – fyzickú prítomnosť.

     Môj mozog bol zrejme nútený prekonať monštruózne déjà vu – asi ako keď v Stratených dušiach chytali duchovia Melindu za ruku „Pomôž mi!“ Videla som samú seba, ako som tu pred šiestimi rokmi stála, malá uvádzačka s veľkými očami a otvorenými ústami na každej portovke, ktorú som si mohla pozrieť z prázdneho hľadiska all inlusive, ako som očami hltala všetky pre mňa veľké hviezdy a tešila sa, keď okolo mňa prešli, pozdravili mi a usmiali sa – len tak, aj keď ma ešte vôbec nepoznali, ako sa mi to omamné sladké ticho a špecifická zmes divadelných vôní pred inšpicientovým „Začíname predstavenie“ páčili ešte skôr, než som mohla vedieť, čo všetko im predchádza.

     Ako dnes môžem zavadzať všetkým technikom a kulisárom, keď sa prešmyknem okolo zhasnutého javiska za veľké sivé dvere VSTUP ZAKÁZANÝ. A čakať na chodbe so zvukárom krútiacim hlavou „Ach, tote herečky, mali by ich davac na samotky“, kým znova začnú okolo mňa prechádzať tie veľké hviezdy, zdraviť sa a usmievať, akoby sa nič nezmenilo, akoby som vôbec medzitým nestratila ilúzie, nereálne sny a šesť rokov bez ich prítomnosti. Bozkávať sa na privítanie a zároveň na rozlúčku, lebo v tom je kúzlo divadelného zákulisia – že vyprchá skôr, než si ho môžete naplno uvedomiť a ľudia, ktorí vám poďakujú za návrat, sú v ňom len nakrátko a za odmenu. Vysypať zo seba zážitky, dojmy, pocity; objať sa, pozerať, ako sa niekto odličuje a pochváliť ho, lebo v tom momente sú jeho kvality nespochybniteľné a môžete byť tak krásne zaujatý a vykašľať sa na celú teatrológiu, ktorá vás o takýchto momentoch nikdy nič nenaučila. Nechať sa zasypať spomienkami ako guličkami z detského kútika – vždy je tu ten, pri ktorom si nie ste istý, či si s ním tykáte alebo vykáte, tá, s ktorou máte inkriminované fotky, ten, ktorý vám naposledy zaplatil víno, tá, ktorá s vami ostane aj po dve a polhodinovom potení sa na javisku sedieť ďalšie dve a pol hodiny v šatni,... Tí, ktorí vás nechtiac presvedčili, že toto je iný, ideálny svet, kde čas stojí a vzťahy sú nádherná a večná vec. Môj milovaný svet, do ktorého sa môžem hocikoľkokrát vrátiť, aj keď len nakrátko a za odmenu.

     Vždy, keď si pri klaňačke dobrovoľne mažem mejkap, tak si všetci myslia, aký som vďačný divák a akú katarziu z predstavenia práve prežívam. Vždy, keď si pri klaňačke dobrovoľne mažem mejkap, tak si pozerám tváre, sprava doľava, zľava doprava a stále dookola a hovorím si: Dobre si ich zapamätaj, tak skoro ich neuvidíš. Vždy, keď si pri klaňačke dobrovoľne mažem mejkap, tak sa pýtam sama seba, či sa to nejako nedá – zobrať si túto škatuľku všade so sebou, mať ich vo vrecku a vytiahnuť a mojkať si ich, vždy, keď mi je ťažko, keď mi chýba Valikin smiech, Elenine objatie, Jankin entuziazmus, Peťov úsmev, Ľudkine iskry v očiach,... Keď si uvedomujem, kde začala moja cesta a chcem byť znova na jej začiatku. Ale ten väčší svet tu vonku nestojí, bez ohľadu na to, koľko takých škatuliek v ňom máme rozhodených.

 

Mojim.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?