Revolúcia kolibríka

Autor: Katka Želinská | 8.1.2015 o 1:23 | Karma článku: 3,07 | Prečítané:  454x

     Samota je zvláštny stav. Neodvíja sa od toho, koľko ľudí poznáte, s koľkými dobre vychádzate alebo práve ste. Samotu môžete prežiť aj uprostred davu. Niekedy, keď sama fajčím v pyžamových nohaviciach na balkóne a vôbec pritom nevyzerám sexi ako Jessica Lange, si myslím, že celý môj život je film. Niečo ako Truman show. Že všetci ľudia existujú len v súvislosti so mnou a ja mám moc ich nejak ovplyvňovať. Trochu egocentrické, viem. Ale rada by som tomu verila a som tiež len človek. Niekedy ma to baví a niekedy skôr bolí. Vtedy sa radšej hanbím sama.

     Zvláštne, že človek je náchylný oslavovať a veriť na lepšie začiatky aj nekonečne veľakrát, pretože stále stačí počkať len 365 dní. Vlastne je to dobre, inak by na svete už naozaj nezostala žiadna šanca ani nádej. Ja verím a snažím sa skôr o lepšie konce, lebo tých je podľa mňa oveľa menej. A tak už niekedy ani neverím, ale statočne sa klamem a pomaličky prestávam dôverovať. Slovu „ľudskosť“, ale aj tak všeobecne, nie je to len o viac alebo menej osobných sklamaniach. Minule som si dokonca uvedomila, že keby som si v nejakej šialeno-absurdnej situácii musela vybrať, asi by som skôr kopla do človeka, ako do psa. Zvrátené. Ľudia sú zvrátení. V poslednej dobe až príliš.

     Na Silvestra mi nikdy nevyšiel žiadny plán. (Irónia osudu?) Vždy som skončila na úplne, alebo minimálne trochu inom mieste, kde som pôvodne mala byť a skoro vždy sa niekto vyvliekol zo sľubu, že bude so mnou. Ľudia sa totiž radi vyvliekajú, nielen z otrasných svetrov, čo dostali a nechceli na Vianoce. Niekde som čítala, že boli stvorení na to, aby si navzájom ubližovali, takže to vlastne vôbec nie je to najhoršie, čo robia.

     Rozdeľujú sa, sami od seba, nielen na čiernych a bielych. Najlepšie vedia, ako by mali vyzerať životy iných. Skrývajú sa za aliancie, referendá a náboženstvá. Prehliadajú, provokujú, opúšťajú,... Kupujú si na Vianoce šteniatka a na Prvý sviatok vianočný ich nosia do útulkov. Strieľajú do seba kvôli obrázkom uja s bradou.

     Vlastne je to bizarné, asi ako keď som raz prišla do práce o dve hodiny neskôr a čudovala sa, prečo nejaký týpek spieva na javisku a všetci sú v kostýmoch a divne na mňa pozerajú. Ale to je tak stále – niekto na niekoho divne pozerá. Akurát to nie je vždy ten menej divný.

     „Ja tu umriem!“ hovorievam si pred každou Aidou, Nabuccom alebo niečím podobne nekonečným a tristokrát videným, ale obvykle umrie len Aida, Nabucco alebo niekto podobný. Rada zveličujem. Všetci radi zveličujeme. Potom nás ľutujú alebo závidia. Alebo prekuknú. Z toho má podľa mňa každý človek najväčší strach a tam to niekde celé začína, lebo na herectve som sa okrem iného naučila, že týmto svetom hýbu len dve sily – láska a strach. (Trochu sa toho bojím).

     Tento rok som veľa dostala. Po každej stránke – materiálnej, aj tej duchovnejšej, a preto som si pod stromček priala (okrem Niny Ricci a cédečka Zaz) už iba veľa lásky. Alebo nech jej je aspoň trošililinku viac ako toho strachu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?