Obrana národa konzervatoristického

Autor: Katka Želinská | 19.7.2014 o 20:30 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  724x

     „Skúšky zo spevu? A to ako sa chceš na to pripravovať? Zalalákaš jednu pesničku, čo je na tom ťažké?“ „Čo vy tam na tej smiešnej škole viete o vážnych veciach, ako matematika, chémia a fyzika? Veď ste všetci vypatlaní.“ „Konzervatóriá nemajú perspektívu. Len produkujú nezamestnaných, ktorí nemajú ani šancu dostať sa na vysokú školu.“ A podobne. Posledné štyri roky som na poznámky tohto typu alergická. Dôvod? Pred pár mesiacmi som zmaturovala. Na konzervatóriu.

     Aby som získala na hodnovernosti, musím ešte podotknúť, že to bola moja druhá maturita, keďže prvú som si (niekedy mám pocit, že ešte v praveku) urobila na normálnom osemročnom gymnáziu, so zameraním na cudzie jazyky (aj keď som dodnes nepochopila, prečo sme teda mali päťkrát do týždňa matiku a dvakrát francúzštinu). V podstate neinformovaným rozumiem a nečudujem sa ani rodičom, ktorí absolvujú zástavu srdca, mozgovú príhodu a infarkt myokardu trikrát po sebe, keď im ich dieťa oznámi, že si poslalo prihlášku na konzervatórium. Ale táto zaujatosť pramení len z predsudkov, asi takých, ako keď Kryštof Kolumbus prvýkrát uvidel Indiána.

     V prvom rade musím potenciálnych budúcich konzervatoristov upozorniť, že všetci im povedia, ako sa tam budú mať dobre, keď im nejde matika a iné prírodovedné predmety. Ale že vo svojej škole strávia každý druhý deň celé popoludnie a domov prídu o ôsmej, keď sa už ich kamoši z gymplov a iných stredných škôl dávno naučia matiku, chémiu aj fyziku, to už nikto nedodá. Že naučiť sa poctivo a poriadne tri pesničky na skúšky zo spevu naozaj nie je la la lá a každému, kto neverí, odporúčam skúsiť si to. Že štúdium hudobno-dramatického odboru nie je poskakovanie po javisku a komedianstvo (ako to, bohužiaľ, niekedy vyzerá), ale nekonečné hodiny strávené cvičením etúd, klavírnych skladieb a choreografií. Jasné, že sú – ako na všetkých školách – prirodzené talenty, ľudia, ktorým to ide ľahšie a rýchlejšie. Ale ak zanevrú na svoj talent a zdá sa im dostatočný na všetko, dostanú sa asi tak ďaleko, ako tí, ktorí celé štúdium odrbávajú. Najhoršie je, že takým to niekde aj prejde (aj keď len dočasne). Potom sa rodia spomínané predsudky, zlá reklama a tak podobne.

     Jednou z výhod tohto zatracovaného druhu škôl je podľa mňa komornosť. Na žiadnej inej škole sa vám nemôže stať, aby ste dostali profesora na hodinu alebo viac len pre seba (no, možno na tej pre mimoriadne nadaných, ale tie mi prídu tak trochu nasilu elitárske – česť výnimkám). Samozrejme, nesie to v sebe riziko, že si s tým človekom nemusíte sadnúť a rozumieť a z individuálok sa potom stane peklo na zemi, ale mne osobne sa to nestalo, a aj v takých prípadoch som napokon dokázala spolu s druhou stranou urobiť kompromisy a získať. Áno, som zaujatá, lebo mne konzervatórium dalo veľa. Kolektív, ktorý vďaka počtu desať a súzvuku spriaznených duší, naozaj považujem za kolektív oproti tomu predošlému, z prvej strednej školy. Učiteľov, ktorých vďaka prirodzenej blízkosti, profesionalite a ľudskému teplu považujem za osobnosti. Krásne vzťahy. Druhú rodinu. Zmysel. Robiť veci, ktoré ma bavia a stále sa v nich zlepšovať, aj keď to zo začiatku možno vyzeralo beznádejne. Ak niečo totiž naozaj chcete robiť a ste odhodlaní sa tomu obetovať, je úplne jedno, kde to budete robiť. A myslím si, že na každom z miliónpäť konzervatórií niekto taký je. A už len preto sa oplatí takéto školy udržiavať a zveľaďovať.   

 

 

     Do krajnosti ma vytáčajú herecké vysoké školy, ktoré považujú prijímanie konzervatoristov za niečo ako mor alebo syfilis. Jasné. Sú takí, aj takí. Majú horšie, aj menej horšie herecké návyky. Ale vždy je jednoduchšie učiť o Stanislavskom niekoho, kto si nemyslí, že je to ruský generál. Ich vec. Potom je tu ešte rivalita medzi samotnými konzervatóriami. Akoby šlo o udeľovanie Tony Awards. Keď mi Valika hovorí, ako si o školu, na ktorej učí, otierajú huby všetci „ťažkí konzervatoristi“ v širokom aj úzkom okolí, len preto, lebo je štyridsať kilometrov od ďalšieho. „Ako sa darí tej vašej materskej škôlke?“ Je fakt, že dnes už konzervatórium naozaj nájdete v každej hornej-dolnej (koniec koncov, ako aj gymnázium), ale je na tom niečo zlé? Nikde nie je napísané, že absolvent konzervatória musí byť hercom v kamennom divadle. Tak isto môže učiť na zuške, viesť rôzne záujmové krúžky alebo iba jednoducho naučiť svoje deti chodiť do divadla z lásky a úcty k svojim bývalým spolužiakom. A úroveň školy neurčuje to, či je v Prešove alebo v Bratislave. Len ľudia, viac alebo menej milujúci a zanietení pre svoju prácu. Ako všetko a všade. A vždy poteší, keď fracek, ktorý by inak fajčil za školou (alebo ju rovno podpálil), ide radšej do divadla, lebo ho to naučili. (To tiež povedala Valika). A nezamestnaní sa aj tak budú produkovať, kým školy budú vôbec niečo produkovať. (Možno by ich bolo menej, keby si na niektoré seriály nevolali traktoristov a predavačky zo zelovoce, vo všetkej úcte k nim).   

     Netvrdím, že konzervatórium je ideálny typ strednej školy - dokonca si sama nie som istá, či by som tam dovolila ísť svojim deťom, ak by som si nebola stopercentne istá ich odhodlaním (hoci ak by boli po mne, tak by to nerozhodovalo), ale nemyslím si ani, že má oveľa viac negatív ako klasický typ strednej školy. Predovšetkým už nežijeme v stredoveku, aby platilo, že „herce a herkyne zdržovala bázeň, aby jméno komediantů a kejklířů jim nepřilnulo a aby posměchu na celý svůj čas sobě nezískali a prstem snad na ně, co na lehké osoby povždy se neukazovalo“ (môj obľúbený citát z dejín česko-slovenského divadla). Okej, naša práca možno nikdy nebude vážna a dôležitá ako tá lekárska alebo právnická, ale taká nie je ani tá pokladníčky z Tesca – a potrebujeme ju rovnako. A na vychovanie generácie nových divadelníkov a filmových umelcov predsa potrebujeme aj generáciu kultúrne vyspelých a vzdelaných ľudí, ktorí ich budú vedieť a chcieť prijať.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?