Klaňačky

Autor: Katka Želinská | 13.7.2014 o 23:03 | Karma článku: 3,00 | Prečítané:  667x

     V divadle som mala odjakživa najradšej klaňačky. (Nehovorte to, prosím, mojim profesorom, zoberú mi titul). Keď na konci už nikto nič nepredstiera, lebo je unavený a spokojný. Taký, aký je – sám za seba a predsa šťastný, lebo dobro v podstate zvíťazilo, aj keď zlo nemuselo byť potrestané. V divadle môže byť aj derniéra a slzy majú len nostalgický nádych, slovo poslednýkrát neznie beznádejne a koniec je povýšený na niečo krásne a jedinečné.

     Minulý mesiac sa celý niesol v znamení derniér. V každom slova zmysle. Quo vadis, Eugen Onegin, výška,... Akoby sa občas všetko dobré aj menej dobré dohodlo a povedalo si – dosť dobra! Už bude len život. Taký akože naozajstný, čo si myslí, že sa ho budeme báť. Niekedy aj je prečo, ale netreba mu to dať pocítiť, lebo potom si o sebe veľa myslí.

     Zvláštne, že keď si koniec niečoho iba predstavujeme, všetko – vrátane nás – vyzerá dobre. Ako klaňačka. Žiadne hysterické scény, ponižujúce prosby, slzy. Ja som tiež chcela vždy pri všetkom dobre vyzerať. Už keď som ako šesťročná dostala kiahne, prvé, čo som vydesenej babke pred zrkadlom povedala, bolo: „Bože, ako som škaredo bodkovaná!“ (Vtedy asi leteli prúžky). Ale keď ten koniec fakt príde, obvykle bez opony a potlesku, na výzor rovnako ako na všetky jeho pozitíva zabudneme. Konce treba brať vo všetkej ich emočnosti prakticky. Ako hovorí Alenka (a už vám to vie vyšiť aj na tašku – skrytá reklama: https://www.facebook.com/#!/ofeliinetasky?fref=ts): „Nemôžeš sa utopiť z nešťastnej lásky. Namočili by sa ti vlasy!“

     Žijeme životy, v ktorých jednoducho nie je miesto pre ľudí, ktorých by sme tam chceli mať. Akoby sme boli v tom istom vlaku, ale v inom kupé – môžeme prechádzať jedno za druhým, vždy sa nakoniec vrátime do toho svojho, lebo sa bojíme, že by nám niekto medzitým ukradol kufor. Niekedy to chceme nazvať zákonom schválnosti, riadením osudu, to je v podstate jedno. Niekedy nás z kupé vyhodia tí ľudia, niekedy jednoducho nie sme v tom istom vozni a naše časopriestory sa nestretnú. Je to smutné, lebo práve kvôli nim by sme tie životy mali žiť. Ale viete. Treba to zasa brať z tej praktickej stránky. Najhoršie nie je, keď odíde niekto, kto chce odísť. Horšie je, keď ostane, hoci nechce. Ľudí netreba siliť, do ničoho. Vysiľuje to.

     Na dejinách divadla nám jedna profka, ktorú sme volali Zaklínačka hadov, hovorila o princípe profilu vo vzťahoch – ľudia vždy pozerajú len na profil svojho blížneho, ktorý je tiež profilom k inému blížnemu. A fakt je to ako jedna z mála vecí, čo povedia v škole, pravda. Neopätované vzťahy. Vzťahy dneška. Vzťahy večné. Predčasné konce. Život, ktorý si myslí, že sa ho preto budeme báť. Netreba mu to dať pocítiť!

     Hoci na premiéry chodí viac hostí a optimizmu, aj derniéry sú vo svojej podstate fajn. Majú nekonečné potlesky a veľkolepé recepcie. Všetko predsa časom zovšednie a preje sa. To sú tie milé paradoxy, keď voláte do opery opernú speváčku a neprišla. „Keď mňa to už nebaví!“ Raz by to prišlo aj tak. Preto treba z koncov urobiť klaňačky. Klaňať sa, s úsmevom. Pripravene na novú rolu. Možno totiž dostanete ako odškodné kyticu a spomienky sú vraj jediným rajom, z ktorého nás nikto nemôže vyhnať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?