Keď plačú klauni

Autor: Katka Želinská | 22.6.2014 o 13:21 | (upravené 23.6.2014 o 10:21) Karma článku: 5,08 | Prečítané:  758x

Nemocnice sú zvláštne miesta. Plné bezpohlavného zápachu dezinfekčných prostriedkov a strachu zo strát. Tak trochu neprávom odsúdené na to, aby ich nikto nemal rád, už len pre samý dôvod svojho vzniku. Nemocnice sú vždy plné ľudí, a napriek tomu sa vám vždy zdá, že ste v nej sami, boľaví a zabudnutí pre nevšímavý sebecký svet naokolo. A najhoršie to je, keď vás ešte nestihli naučiť prečo a čo samota je. Spájať deti a nemocnice je totiž strašne neprirodzené, asi ako slon v potravinách, nemalo by sa to, vlastne by bolo úplne krásne, keby sa to nemuselo, ale vlastne nič úplne krásne neexistuje, takže... Nie, nechcem písať a hrať na city detičkami a kvetinkami, aj keď som kedysi dávno v jednej poviedke napísala, že „najhoršie na svete sú mŕtve zvieratká na cestách a trpiace deti“. Chcem písať o takých minimálne ako tie nemocnice zvláštnych ľuďoch.

Poznám ich pár. Na prvý pohľad na nich vlastne nič zvláštne nie je (teda aspoň keď ste zvyknutí na hercov v civile). Musíte hľadať hlbšie, pod kostýmom a červeným nosom. Obrovskú vnútornú silu a schopnosť improvizovať v situácii, z ktorej ani so zdravým rozumom zdraví nevyviaznete. Presvedčenie, že sa to podarí. Rozosmiať. Lebo hoci len na stotinu sekundy zabudnete, už sa to podarilo.

Zabúdanie je vo svojej podstate deštruktívny proces, nič príjemné, keď hľadáte okuliare, čo máte na očiach alebo telefonujete s niekým, že ste asi stratili mobil – ale sú aj veci neodvolateľné a nemenné, vážne, ktoré obvykle nemajú nič spoločné so slovom spravodlivosť a nevyberajú si podľa žiadneho kľúča, len trpezlivo a zákerne vyčkávajú na slabú chvíľku niekde za rohom a potom sa nás bolestivo dotýkajú, nevedno prečo, za čo a na ako dlho.

Báthoryčkin milenec mi pri rozhovore do školského časopisu povedal, že byť hercom vraj nie je zamestnanie, ale povolanie odovzdávať kus citu ďalším generáciám. O bytí zdravotným klaunom to platí desaťnásobne. Ja by som to asi nedokázala (a to hovorím z pozície už dva týždne papierovanej herečky!) – prehltnúť svoje emócie, problémy, ego aj strach. Zaprieť sa, v tom najlepšom slova zmysle. A predovšetkým si to vôbec neuvedomovať, robiť to poctivo a pravidelne, s vedomím, že moje meno asi nepovedia večer v Smotánke (čo je zasa aj chvalabohu) ani nedostanem Krištáľové krídlo. Ale niekomu možno pomôžem príjemne zabudnúť.

Poznám ich pár. Tých, čo sú zvláštni minimálne ako nemocnice a výnimoční. Sú pre mňa dôkazom toho, že nemusíte ošetrovať malomocných ani odísť do Afriky, aby bol zajtrajší deň aspoň trošililinku krajší. Niekedy totiž fakt stačí to najväčšie klišé, aké si len viete predstaviť – detský úsmev. Lebo aj keď je to len niečo na ksichte, pohýna všetkými okolitými vnútornosťami, konkrétne jednou, ktorá tomuto celému zmätku okolo nás občas dáva zmysel.

Venujem Stanke, Janke, Jankovi, Peťovi, Borisovi, Mirovi a všetkým ostatným, ktorí sú zvláštni minimálne ako nemocnice a výnimoční.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?