Domov sú ruky, na ktorých nechceš plakať

Autor: Katka Želinská | 29.4.2014 o 23:30 | (upravené 29.4.2014 o 23:42) Karma článku: 11,17 | Prečítané:  1393x

     Piaty rok bezúspešne bojujem s pocitom „Niééé, ešte niééé, prosím...“ zakaždým, keď nastupujem do vlaku Kysak – Bratislava hlavná stanica, obvykle s nejakým poetickým názvom ako Kométa Siemens alebo Horalky Sedita. Piaty rok si tento podvedomý stav mysle neviem racionálne zdôvodniť. Tú podmanivú silu, ktorá vás stále ťahá na miesto, kde ste už stotisíckrát boli a ani raz sa vám nezdalo také úžasné, ako teraz. Čaro domova má síce tak jeden, maximálne dva dni – kým ste preňho rovnako neokukaní a idylickí ako ono pre vás – ale zakaždým je rovnako intenzívne.

     Hovorí sa, že všetko raz vychladne, ako nedeľná hovädzia polievka, ktorú ani nemusíme položiť do okna. Lásky, kamarátstva, spomienky na detstvo. Ostane len ten neidentifikovateľný pocit, túžba, alebo skôr inštinkt vracať sa. Možno je toto ďalší z dôkazov Darwinovej teórie a naše pripodobenie zvieratám, citlivým na svoju noru, z ktorej už dávno povyliezali všetky mladé.

     Môj domov nie je jedno konkrétne miesto, malá izba s čiernou samolepkou Audrey Hepburn na stene a antialergickými perinami na posteli, v ktorých nájdete viac psích chlpov ako v zvieracom kaderníctve. Myslela som, že neexistuje väčšia slasť, ako vyjsť z triedy po skúškach z klavíra alebo vidieť finále Onegina s Adrianou Kohútkovou, ale to magické klišé o návrate ku koreňom stále vyhráva, a je úplne jedno, v akom životnom období. Taký malý domovnavrátivší orgazmus.    

     Samozrejme, že je to aj strach, strach je ľudský, aj keď iracionálny (zvláštne, že tie najľudskejšie veci sú vždy iracionálne...) Strach, že sa niečo zmenilo, že veci nebudú tak a na tom istom mieste ako pred odchodom. Možno práve ten strach za všetko môže! Človek je predsa vo svojej podstate dosť konzervatívny tvor, hoci si to nerád a neskoro priznáva. Najradšej by neodišiel, nezabudol – nedospel, len zotrvával vo svojom obľúbenom „Postoj chvíľa, si krásna!“

leaving-home.jpg

     Všimli ste si, že doma vzduch aj bylinkový čaj voňajú inak? Akoby na to mal nos osobitné čuchové bunky, takzvané „srdcovky“. Doma stojí čas, cítiť aviváž a pozerajú sa filmy, ktoré ste už miliónpäťkrát videli alebo by si ich nikdy nepozreli. Doma nie sú zábrany, prázdna chladnička ani zatvorené dvere. Domov má určitú zemepisnú šírku, ale nie hranice – dá sa rozšíriť alebo zmenšiť, ale nikdy nie presunúť. Domov je taký tragický paradox – len odtiaľ sa všetky ostatné miesta zdajú lepšie.

     Z domu sa najlepšie uteká, lebo sa tam dá vždy vrátiť. Keď som mala päť, zbalila som si zubnú kefku, menčestráky a rolák s čerešničkami na golieri do kufríka s Levím kráľom a chcela ujsť, nie tajne, ako to aspoň deti robia, ale už vtedy ako dramatická umelkyňa – vo veľkom štýle s veľkým krikom pre veľký dôvod, ktorým bolo nekúpené tamagoči alebo niečo podobne veľké, už si presne nepamätám. Mama zamkla dvere a upevnila kľučky na oknách, tak som potom len revala pod písacím stolíkom. Škoda. Že to už nerobí.

     Môj domov nie je jedno konkrétne miesto, malá izba. Môj domov nie sú ani ruky. Sú to náručia, ktoré sa striedavo otvárajú a zatvárajú, čakajú alebo zabúdajú, miznú a uvoľňujú zovretie ďalším, ale – čo je najlepšie – stále tým istým.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?