Anjelici

Autor: Katka Želinská | 5.12.2013 o 23:18 | (upravené 5.12.2013 o 23:46) Karma článku: 7,33 | Prečítané:  512x

          Zadventnelo. A Siba sa už druhý týždeň každého v škole pýta „Hráte anjelikov?" - takže aj ten, čo nehral a ani nechcel, už hrá. Takže zasa si budeme všetci precitlivení a lepší dávať záväzky, ako to na budúci rok nepokašľať. Ja som sa napríklad prestala podceňovať, vzrušovať nad budúcnosťou a strhávať si zádery. Snáď mi to vydrží, aspoň do skúšok zo spevu.

     „Vy máte dva metre?" opýtal sa ma dnes taký malý chlapček v jedálni. „Nie, len meter osemdesiat." „To je škoda..." „Prečo?" „Lebo ste taká veľká." Hold, ľudia sa nám vždy zo začiatku zdajú väčší, ako naozaj sú. Možno keď bude väčší aj on, pochopí. (A možno to vďaka nemu pochopí niekto iný). Potom odídu, lebo sami chcú/nechcú, my chceme/nechceme, osud chce/nechce,... A začnú sa v nás zmenšovať. (Či už chceme alebo nechceme). Je to zdĺhavý, neprirodzený proces s vedľajšími účinkami ako slzenie, nervové rozrušenie, neschopnosť viesť motorové vozidlá. Bohužiaľ, väčšinou aj s menšími alebo väčšími trvalými následkami.

     Nepamätám si, kedy som prestala veriť na Ježiška, dokonca ani kedy som naňho verila. Na ľudí a ich návraty už napríklad neverím dávno. Ale ešte stále verím na príchody. Na anjeliky. Keď ich už hrám aj ja. (A je úplne jedno, či vás doprevádzajú na klavíri, kúpia vám adventný kalendár alebo s vami budú hrať v absolventskom predstavení hovnivála). Na tých, čo neodchádzajú. Zatiaľ. Lebo takí stále sú. A to stačí.

 

All_the_birds_are_leaving_by_popp2.jpg

All the birds are leaving (Všetky vtáky odlietajú)

 

     Neviem, či je to tým Merry Christmas blikajúcim už od októbra aj z toaletného papiera alebo predmenštruačným syndrómom, ale v poslednej dobe mám pocit, že je okolo mňa strašne veľa lásky a že si ju ani nezaslúžim. Strašné klišé, viem, hlavne teraz, v období hriateho a cigánskej na Hlavnom. Ale keď sa zmierite s vecami a s tým, ako sú, aspoň sčasti, dá sa z toho žiť, aj niekoľko mesiacov. A preto kým sa roztopí sneh (ak nejaký napadne), bude mi dobre. S ľuďmi, ktorí ostali. A prišli. Lebo v zime odchody bolia menej - zamrznú na kosť a v konečnom dôsledku sa z nich v jari, ako medvede, zobudíme. Hej, ľudia odchádzajú, a robia to strašne radi, radšej ako čokoľvek iné. Lenže potom prídu noví, anjelici, aby vám zrušili depky a plány a vy zaváhate. Lebo život je ako puzzle - taká päťtisícovka s hradom na jednofarebnom pozadí, nič zložité, keď už máte jednu vežičku. Všetko do všetkého a každý do každého zapadá, aj náhradných dielov je dosť. Len to skladanie chvíľu trvá no.

Venujem všetkým svojim súčasným, aj nespomenutým anjelikom.

(foto: http://popp2.deviantart.com/art/All-the-birds-are-leaving-165393756)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?