O úprimnosti

Autor: Katka Želinská | 23.6.2013 o 13:13 | (upravené 23.7.2013 o 23:36) Karma článku: 5,91 | Prečítané:  522x

     Keď rozbijete zrkadlo, mali by ste sa smiať. Od prvej reakcie totiž závisí, či príde sedem rokov šťastia alebo nešťastia. To nám povedala dejepisárka, niekedy v siedmom ročníku. Bola super - stále nosila trvalú a oslovovala sa v druhej osobe. A tiež chcela byť moja kamoška, lebo mi hneď v deň svojho nástupu dala spísať zasadací poriadok, ako keby vedela, že ja mám na pani profesorky po päťdesiatke, čo ma oslovujú „Moja!" slabosť. Odišla skôr, ako som si stihla dejepis zapísať medzi maturitné predmety - mala na pár vecí a ľudí príliš jasný názor na to, aby zapadla do „úprimného" a „tolerantného" kolektívu. Dlho som sa obviňovala, že to preto, lebo som sa nesmiala, keď som pri jej odchode od zlosti šmarila tašku o stenu a puklo mi v nej zrkadielko.

     Potom som prešla na druhú strednú a do ďalšieho levelu úprimnosti. Posaďte hlas do hlavičky a s tým najširším úsmevom každému zdravte „Dobrý deň!" Tak nás to učil ujo Stanislavskij - zo seba, hlavne zo seba. A svoju profku presviedčajte, že nie je neschopná a vie učiť (veď kolegovia jej to nikdy ani len nenaznačili!) za zatvorenými dverami - aj steny majú uši a všetko, čo poviete, môže byť a bude použité proti vám. Lebo ide o veľa. Nevysporiadané komplexy a zranené ego.

     Odmalička som nešťastná, keď sa ľudia nemajú radi. Naivná idealistka. Preto som si vybrala aj najideálnejšie miesto pre uplatnenie svojho charakteru - divadlo. Preto som si vybrala vysokú školu, kde sa „hviezdy" nerodia - oni tam už prichádzajú. Môžete sa s nimi porozprávať napríklad o filozofii alebo niečom inom, za čo rovnako dokonale ukryjete svoje tuctové a nealternatívne názory. Sú veľmi priateľskí, kým im nestojíte v ceste. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo (a teraz nehovorím o sebe, aj keď, áno, tiež mám ego). A ja som si vybrala. Náhradná mama číslo tri, ktorá si poctivo plní svoje materské povinnosti a chodí na všetky predvádzačky, predstavenia a vystúpenia, keď mama číslo jedna nemôže, mi hneď po prvých povedala: „Ty tam nepatríš, Katka. Ty si presne taká istá ako ja - sama svoja." Možno tam je pes zakopaný.

     Niekedy ani netreba klamať, stačí len niečo nepovedať. Nechtiac, samozrejme. Nejaké cudzie dievča pobozká na ústa chlapca, s ktorým dva mesiace chodíte von. A kebyže sa neopýtate, ani sa nedozviete, že „to bola moja priateľka". Aha. Veve by povedala a o tom svojom aj naozaj povedala: „Debilček!" Ale on predsa nič nehovoril, neurobil, nesľúbil. To dnes nikto - načo? Žijeme v liberálnom svete. (Hovorila som, že som naivná idealistka!)

     Aj ja veľa klamem. A vymýšľam si, keď som príliš lenivá alebo sa o seba bojím. A nie vždy hrám na tú správnu stranu. Ale snažím sa, aby bola jedna. Lebo pravdy je vraj toľko, koľko ľudí - a pritom mám paranoju, že ani jedna. Bizarno-komické, ako Nora Mojsejová. Ale tá je aspoň „uprimna".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?