Väzby a viazanky

Autor: Katka Želinská | 21.4.2013 o 12:25 | Karma článku: 7,93 | Prečítané:  627x

     Minulý týždeň sa mi tak zdalo, že sa veci pohli správnym smerom. Aspoň tie nepodstatné, ktoré riešime, keď nám tie podstatné len zbytočne odoberajú energiu. Zasvietilo slnko, kúpila som si zmrzlinu (a rovno Carte d´Or, nech nežerem!) a kým som ju zjedla (ako inak, na posedenie), začalo pršať. Pár vecí sa vrátilo do pôvodného stavu, ročníkový projekt mi neschválili ani na druhýkrát a domov idem žiť do inej stratosféry až o mesiac. Ale aspoň je dvadsať stupňov. Zatiaľ.

     Ako sa vraví u nás, „na posrateho i budar spadne". Spomenula som si na to, keď som ešte aj na súťaži stredných škôl Priestor pre talent musela uvoľniť priestor a nepostúpila som ani z prvého kola umeleckého prednesu. To už čo je! Ale kto nemá šťastie v hre, má šťastie v... Neviem. Naposledy som bola na rande pred rokom, s chlapom, ktorý keď mi dnes volá, vyberám si baterku z telefónu.

   

     Potom mi cez posledné dejstvo Bohémy, ktoré som zasa prerevala, došlo, že človek si asi za všetko môže sám. Minimálne za väčšinu vecí. Sila pozitívneho myslenia - Secret. (Aj keď je taká depka oveľa zaujímavejšia pózička ako dobrá nálada). Začala som teda rozmýšľať, kde sa stala chyba. Som k ľuďom milá, mám vrodenú potrebu vychádzať s každým dobre (čo je skôr vrodená vada, keďže je to vo väčšine prípadov na škodu) a viem sa tešiť z maličkostí. Lenže to nie je všetko.

 

     Trpím chorobnou schopnosťou viazať sa na ľudí. A to zasa neplatí iba o chlapoch, aby si teraz nemysleli. Je to niečo ako epilepsia, len záchvaty sa prejavujú viac dovnútra, ako navonok. Väčšinou, keď sa chce niekto odviazať skôr ako vy - lebo to je druhá stránka tejto nevyliečiteľnej choroby, a to že tí, ktorých si vyberiem, by si nikdy nevybrali mňa. Ono je to dosť náročné, keď dostávate samých takých, ale zvyknete si. Musíte.

 

 

b-2304979_802591f31a.jpg

 

 

     Pri každom vzťahu si po dvoch dňoch predstavujem, ako mi bude pasovať nové priezvisko ku krstnému menu a ako asi budú vyzerať naše deti. Niekedy aj pred vzťahom. Niekedy aj pred niečím, čo nikdy vzťahom nebude. Potom rozmýšľam, či je normálne hovoriť „ľúbim" častejšie ako umývať si zuby. Ale ja to naozaj myslím vážne. A to je skôr tragické. Že po niečom tak túžite, až si niektoré veci vsugerujete a potom už ani sami neviete, čo je vlastne pravda. Ale ako povedala náhradná mama - my, dramatické umelkyne, všetko prežívame. A je úplne jedno, či koncert pred poloprázdnou sálou alebo nejakých tých osudových.

 

     Malá Jana mi raz na streche povedala, že chlapi sú ako holuby. Buď od nich niečo chytíš, alebo ťa oserú. Liezli sme po rebríku, najprv ona, potom ja a oči sa nám krížili s priečkami, takže som vážne nebola v stave rozmýšľať nad tým, či má alebo nemá pravdu. Myslím, že vtedy sa mi zdalo, že hej. O týždeň už nie, lebo som milióntyosemdesiatypiatykrát povedala „ľúbim".

 

     A tak to ide dokola, ako štyri ročné obdobia alebo tá pesnička, čo sa spieva na dvore v školskej družine: ide pieseň dokola, okolo stolalala, ide pieseň dokola, okolo stola - ide pieseň krásne, Katka nám ju začne... A keďže ma od šiestich rokov učili poslúchať a neodvrávať, ja fakt vždy začnem. Ale väčšinou nestihnem dospievať ani prvú slohu. Čo už.

 

(Foto: Viedenské holuby by Amanitka - http://www.sashe.sk/Amanitka/detail/viedenske-holuby)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?