Deväťdesiat percent ľudí, vďaka ktorým a pre ktorých žijem, by som nepoznala. Do divadla by som chodila zásadne raz za tri mesiace, aj to len keby mi niekto posunul lístok, lebo on nemôže ísť. Keby sa povedalo „opera", odchádzala by som z miestnosti. Voľný čas by som trávila iba v troch brigádach, z ktorých by každá iným spôsobom rozvíjala moje schopnosti a, samozrejme, aj finančné možnosti. Šoférovať by som už vedela tak dobre, že oco by namiesto „Ty si nevidela tú dieru?!" kričal iba „Pridaj, pridaj!" Miesto tlmočníčky v európskom parlamente v Bruseli by som si vybavila na základke - stačilo by už len nastúpiť a začať brať tritisíc eur mesačne. Domov by som chodila iba na Vianoce, ale niekedy ani to nie, lebo by som to tam určite neznášala a nemalo by to pre môj dokonalý a hektický život zmysel. A bola by som šťastná, bohatá a určite aj zdravá, lebo úspech ide ruka v ruke s psychickou a fyzickou pohodou.
Neviem, či je v Bruseli park, ale ak áno, obesila by som sa tam na prvom strome. Alebo by som ušla s cirkusom, ale tam asi nechodia ani tie. Ja neviem, prečo. Prečo sa vo mne v šestnástich niečo stalo a skoro som naozaj ušla, len trošku k inému cirkusu.
Hej, verím na osud. A verím aj tomu, že každá matka chce, aby sa jej dieťa o seba raz poriadne postaralo a nemusela mu donekonečna posielať dvesto eur mesačne. A že keď sa aj narodí niečo neočakávane „trhlé", aspoň sa z neho budú dať vytĺcť tie „umelecké vlohy". Lenže to sme zabudli na osud z prvej vety. Ten je totiž väčšinou riadny vtipálek.
Mňa napríklad odmalička fascinovali veci, ktoré nedokážem a na ktoré nemám žiadne, ale fakt žiadne predpoklady. Asi darček od trinástej, nepozvanej sudičky, netuším. A väčšinou som ich aj začala robiť, čo by ešte nebol taký prúser. Prúser z toho bol až keď ma začali baviť a pochopila som, že bez nich neviem žiť.
Napríklad taký spev. Každodenný boj so sebou, s pesničkami, s profkou. Po jednej hodine ma odhadla na vysoký hlas, čo jej nezazlievam, pretože ja sa väčšinou ľuďom zdám trochu iná. Tak mi napríklad náhradná mama našla po skúškach z klavíra tetovanie. „To čo máš na tej nohe?" „Kde?" Odvádzať pozornosť mi fakt nikdy nešlo (viď blog O vytočeniach). „Kata! Už aj ty si sa zbláznila?!" Nie. Len nespievam operu, aby ma niekto škatuľkoval podľa hlasu.
Všetky moje krvopotne zohnané noty prehadzuje zo strany na stranu. „Šansón - nie." Už sa ani nepýtam prečo. „To je zvláštne, že si stále vyberáš veci, ktoré sa ti nehodia." To je zvláštne, že ľudia vždy vedia, čo je pre vás najlepšie a nikdy sa to nezhoduje s vaším názorom, pocitom, pohľadom. „A môžem si tie noty potom okopírovať? Pre iných žiakov..."
Odmalička ma fascinovali veci, ktoré nedokážem a na ktoré nemám žiadne, ale fakt žiadne predpoklady. Ale vždy si poviem, že pre niečo to tak je. Že keď niečo neviete robiť dobre, ale viete sa tešiť z toho, že to robíte zle, robte to. Lebo nikto a nič za vás šťastné nebude.
