Odchody, rozlúčky a vzduchoprázdno

Autor: Katka Želinská | 14.2.2013 o 7:20 | (upravené 15.2.2013 o 16:14) Karma článku: 5,63 | Prečítané:  527x

„Na návratoch domov je niečo zvláštne. Vyzerá to tam rovnako, vonia rovnako, zdá sa byť rovnaké... Uvedomíte si, že to, čo sa zmenilo, ste vy.“ (Podivuhodný prípad Benjamina Buttona)

Šindliar, okres PrešovŠindliar, okres PrešovJozef Kotulič

Stanica Kysak. Teta a po nej nejaký týpek s divným anglickým prízvukom to zopakujú ešte trikrát, kým tu budem. Akoby som nevedela. Na čom som. Hodina domov, päť do školy. Ani tu, ani tam - len niekde medzitým. V Kysaku. Vo vzduchoprázdne.

Vždy sa utešujem, že mám ešte stále čas urobiť rozhodnutie, čo je lepšie alebo čo chcem. Lenže každý čas trvá len toľko, koľko má. A už ho veľa neostáva. Tánička nám vždy pred skúškami hovorí: „To nič, deti, sme na ceste." Ale asi sa tam nedá byť večne. Či?

Sestra si z toho týpka robí srandu, keď ho napodobňuje. „Skedžl dipárčr!" A už vie naspamäť aj iné veci. Napríklad smery všetkých ícečok, aké cez Kysak chodia. „From Šariš to Košice is ariving at..." Keď tak na niekoho čakáte, alebo ešte horšie - čakáte, kým odíde, veľa sa naučíte. Neplakať, prehryznúť, tváriť sa. Ale zabudnúť, to je zložitejšie ako mapa parížskeho metra.

Už si veľká. Sama si to chcela, nikto ťa nenúti. Každý len očakáva. Môžeš to kedykoľvek ukončiť - a vystúpiť trebárs v Žiline. Alebo v Kraľovanoch. Ale to musíš na ícečku zatiahnuť ručnú brzdu, lebo tam nestojí. Len vo vybraných staniciach.

Sú totiž ľudia. Napríklad taká Valika. To, že je dôležitá súčasť môjho života, by som si možno inak neuvedomila. Vidím ju raz za rok, ale zvykla som si, že jej v rýchlosti zreferujem najdôležitejšie udalosti svojho života a ona vždy tak zaujato počúva. Ešte stále si od nej neviem zobrať cigaretu tak, aby som jej neochytala aj tie ostatné. Ešte stále má pocit, že mi je dlžná za to, že ju mám rada a platí moje divadelné vína. Ešte stále - jej môžem klopať na šatňu a uvedomovať si pri tom, čo je vlastne návrat.

Ale aj iní. Matky, babky, kamarátky,... Všetci, čo prevyšujú nad odchodom a spôsobujú, že sa jazýček váh vždy vychýli na tú stranu, kde práve nie som. „Tak nech sa ti darí!" To som si pri prvom raze ani nevedela predstaviť. Hej, začiatky sú také. Vtedy si človek myslí, že spolu s ním zmiznú miesta, city aj tváre. Ale to všetko ostáva, a to je možno niekedy ešte horšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?