Jarná

Autor: Katka Želinská | 1.2.2013 o 11:14 | (upravené 15.2.2013 o 16:15) Karma článku: 10,64 | Prečítané:  222x

     „Už vidno trávu!" povedala Domča, keď sme išli fajčiť cez pauzu na herectve a ja som sa potešila ešte viac, ako keď 83-ka zmizla v hmle a on mi konečne prestal kývať.  

     Alenka zasa povedala, že rok 2013 bude prelomový a všetko, čo má vydržať, vydrží - a naopak. Asi preto som sa nemohla dočkať, kedy ten hnusný január skončí a príde niečo lepšie, väčšie. Hnusný február napríklad.

     Aj skúšky boli nekonečné, ťahali sa od decembra ako roztopená cukrová vata. Do toho niečo ako chrípka, sťahovanie z intráku, on, krvopotné odkladanie na nájom, vianočné darčeky,... Neviem, prečo si človek tak naivne nahovára, že niektoré veci raz musia začať fungovať, aj keď sú od začiatku odsúdené na zánik. Ako nekompletná stavebnica s návodom. Raz som takú dostala na Vianoce a domček, čo bol na obrázku, sme stavali do tretej v noci, aj tak vyzeral úplne inak. Lenže tú stavebnicu mi po predložení bločku vymenili.

     Nemala by som byť naštvaná ani zdeprimovaná. Veď za mňa platil, previezol mi veci z toho intráku, zobliekal kabát a ešte sa aj zaujímal, či som už na speve konečne vytiahla to d2. A keby som sa s ním nerozišla, tak sa vlastne ani nedozviem, že v tomto prípade som za herečku nebola ja. Možno ma štve práve to.

     Dostala som knihu o stretnutiach. Také vzletné myšlienky na kriedovom papieri. Od náhradnej mamy, inak jednej z najlepších profiek spevu, čo ma nikdy neučila a asi ani nebude, ale každý si to myslí, lebo je divné chodiť za niekým o tridsať rokov starším, ak to navyše ani nie je chlap. Strašne by som chcela vedieť, čo by na toto celé povedala (keďže mala možnosť vychutnať si jeden z jeho „výkonov" v prvom rade) - a strašne by som chcela byť ako ona. Vyrovnaná, šťastná sama so sebou, s nadhľadom. Ale to asi až o tridsať rokov.

     Elena mala pravdu, ako vždy. „Mne sa na ňom niečo nepozdáva... Ale choď na tú kávu, aj koláč si objednaj - alebo tri, nech zistíš, či je žgrloš!" Nebol, to nie. Preto neviem, ako jej to v piatok v šatni vysvetlím. Že najprv niečo je - iskra, nádej, chcenie - a potom si to človek obchytá a zistí, že vlastne radšej nechce nič, len svätý pokoj a voľné nedele.

     Ešteže je už teplo a môžeme dýchať nový vzduch. Cítim sa tak ľahšie, ako bez vnútorností. Našťastie chvíľu potrvá, kým sa jedna z nich zasa ohlási. Dovtedy si budem čítať vzletné myšlienky o stretnutiach, aby som mohla veriť, že v roku 2013 to už konečne príde. To, čo má vydržať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?